Svedectvá z kríža

Spolu 34 rokov

   Môj manžel Jozef bol chorý jeden a pol roka. Mal rakovinu pľúc, hoci nikdy predtým nefajčil. Dvakrát bol na chemoterapii, potom dostal ožarovanie. Ďalšiu dávku chemoterapie už odmietol. V nemocnici strávil len čas nutný na terapiu, ináč sme boli doma, lebo som na invalidnom dôchodku.
   Strávili sme krásne chvíle. Nad posteľ mi kázal zavesiť obraz predstavujúci nebeského Otca, ktorý nám darovala sr. M. Bernadeta na duchovných cvičeniach. V ťažkých chvíľach volal: „Nebeský Otec, zachráň ma, pomôž mi, zmiluj sa nado mnou.“ Modlili sme sa spolu až do konca. Zomrel zaopatrený, so svätým škapuliarom na pleciach. Hoci bol chorý, ja som čerpala silu od neho. Cítila som sa, ako keby som sa starala o Pána Ježiša. Celý život bol starostlivým otcom i manželom. Radi sme cestovali po svete i doma a všade hľadal najskôr Boha a kostol.
    Ďakujem Pánu Bohu, že mi daroval takého manžela, strávili sme spolu 34 rokov a zomrel v 58. roku života. Keď ochorel, ráno pri posteli bola položená zázračná medaila Panny Márie. Veľmi nám pomáhala celý život. Vďaka ti, Pane, za drahú mamičku Pannu Máriu.

manželka Agnesa

Aj kôň sa potkne

   Volám sa Vladimír a mám 49 rokov. O niekoľko mesiacov päťdesiatka na krku a zistil som, že i napriek tomu, že som veriaci, môj život bol prázdny a bez cieľa.
   V decembri minulého roku, tesne pred Vianocami, som sa dostal do väzby, lebo som porušil zákon. Chcel som potrestať zamestnávateľa, ktorý mi nevyplácal mzdu a zrazu sa to stalo... Kôň má štyri nohy, a predsa sa potkne. Nuž a ja som práve tým „koňom“. Vybral som si pôžičku, ktorú som nesplácal, a dopustil som sa úverového podvodu. Vtedy som neuvažoval nad následkami a miesto zamestnávateľa som potrestal sám seba. Dostal som sa do výkonu trestu a zrazu sa môj život začal rúcať ako domček z kariet. Rodina sa mi obrátila chrbtom, priatelia ako keby ma nepoznali. Cítil som sa sám a opustený. Ostal som bez rodiny, kontaktov a priateľov. Začal som obviňovať svoje okolie a vlastnú vinu som si nepriznal. Veľmi som sa trápil a chodil som ako bez duše.
   Jedného dňa som, možno z nudy a možno aj zo zúfalstva, napísal dobrej známej, pani Janke. Nečakal som odpoveď, lebo komukoľvek som doteraz napísal, nikto sa mi neozval. Veľmi som sa potešil, keď som od pani Janky dostal krásny list s malou brožúrkou o Božom milosrdenstve od sestry Faustíny spolu s ružencom. Spočiatku som tomu nevenoval veľkú pozornosť, lebo veriacim som bol skôr teoreticky ako prakticky. Prečítal som si brožúrku a začal som sa denne modliť ruženec Božieho milosrdenstva. V mojom vnútri som zrazu cítil, že sa so mnou niečo deje. Niečo zvláštne, čo sa nedá opísať. Hneď som o tom napísal pani Janke, ktorej dnes vďačím za veľa. Jej odpoveď bola prekvapujúca: „Vladimír, to sa usadil Boh v tvojom srdci, lebo si mu dovolil vojsť“. A mala pravdu. Vošiel a ja cítim premenu. Dnes sa modlím ruženec denne. Ustúpila vo mne nenávisť, zloba a agresia. S pani Jankou som v pravidelnom kontakte a z veriaceho teoretika sa stáva praktik. Tu vo výkone väzby pracujem na úseku duchovných služieb a pravidelne miništrujem pri svätých omšiach v našej kaplnke.
   Prečo ten nadpis „Kôň má štyri nohy a predsa sa potkne“? Ja som sa potkol a spadol. Vstal som a chcem kráčať tou správnou cestou. K tomu všetkému nielen mňa, ale aj všetkých odsúdených vedie aj náš duchovný otec Rudolf, ktorému vďačím za to, že upevnil vo mne vieru. Za chyby sa platí a ja som za svoje zaplatil stratou slobody, ale nie stratou viery. Naopak, tu vo výkone trestu sa moja viera upevnila. Tak ako opísala silu modlitby ruženca Božieho milosrdenstva sestra Faustína, tak aj ja chcem vydať svedectvo o tejto sile. Potkol som sa, vstal a môj život sa rapídne začal meniť. V prvom rade ďakujem za to Bohu, ale aj všetkým, ktorí mi pomohli vpustiť Boha do môjho srdca.

Vladimír

Po smrti manželky

   Za posledný rok a pol som prežil veľmi ťažké obdobie. Mám 57 rokov. Bol som šťastne ženatý, mám tri dospelé deti. Dcéra je vydatá a má dvojročnú dcéru, zatiaľ moju jedinú vnučku, ktorú veľmi milujem. Synovia sú ešte slobodní a žijem spolu s nimi v rodinnom dome v spoločnej domácnosti.
   Manželke zistili ťažkú chorobu - rakovinu maternice, ktorá sa rýchlo šírila a už sa nedala zastaviť. Postupne napadla ďalšie orgány a napriek všetkým snahám lekárov nás manželka opustila. V mojom živote nastal veľký zlom. Cítil som sa veľmi opustený a nechcelo sa mi ďalej žiť. Bol by som najradšej, keby ma Pán Boh bol vzal za mojou manželkou. Veď mala len 48 rokov. Celý svet sa mi zrútil. Uvedomil som si však, že aj keď už nemám manželku, musím žiť pre svoje deti a vnučku. Celým srdcom a s láskou sa o nich starám, musím im nahradiť aj matku. S obetavosťou a rád vykonávam domáce práce. Deti my tiež pomôžu, čo treba, či v dome, alebo v záhrade. Až teraz cítim, ako nám chýba manželka a matka. Ďakujem Bohu, že aspoň synovia majú prácu, lebo ja ju nemám už rok a pol a beriem len podporu - sociálne dávky a neviem si ani predstaviť, ako by sme vyžili, keby aj oni nepracovali. Aj tak to veľmi nevychádza a môžeme si dovoliť len to najnutnejšie.
   Po smrti manželky, ktorú som veľmi miloval, som si uvedomil, že musím svoj život zmeniť. Uvedomil som si, že sa potrebujem viac primknúť k Bohu, že bez jeho pomoci a podpory nezmôžem nič.
   Aj keď som bol vychovávaný v zbožnej rodine, v ktorej sme sa pravidelne zúčastňovali na svätej omši, po sobáši som začal svoje kresťanské povinnosti nejako zanedbávať a do kostola som chodil len na veľké sviatky. Modliť som sa ale nikdy neprestal. Viem, že je to veľký dlh voči Bohu, ale teraz sa modlím, aby mi Boh odpustil. Verím, že to urobí, lebo je milosrdný. Po manželkinej smrti som si povedal, že zmením svoj život. Predsavzal som si, čo aj dodržiavam, že sa budem pravidelne zúčastňovať svätej omše, budem pristupovať ku svätej spovedi a svätému prijímaniu, skrátka budem žiť životom kresťana. Cítim, že sa zo mňa stal nový človek. Rád chodím do kostola a prežívam blaženosť, že znovu patrím medzi tých, ktorí vyznávajú vieru, že som jeden z nich.
   Cítil som, že to nie je všetko, že mi ešte čosi chýba. Som dlžníkom aj voči Panne Márii. Málo sa k nej modlím. Až do Sviatku všetkých svätých som sa nevedel modliť ruženec. Pri návšteve hrobov rodičov som sa zdôveril svojej sestre, ktorá vedie spolok posvätného ruženca v tamojšom kostole, s tým, že by som sa chcel naučiť modliť ruženec. Tá to s nadšením privítala a napísala mi, ako sa mám modliť. Dala mi k tomu aj ruženec, knižočku Zlatá kniha fatimská, v ktoré dni sa mám modliť ktorý ruženec, skrátka všetko, čo treba. Odvtedy, aj keď to ešte nie je dlho, sa stal ruženec mojou milovanou modlitbou a teším sa naň každý deň. Nad ránom mám problémy so spaním, tak si jednoducho vezmem ruženec a pomodlím sa. Modlím sa ho aj večer. Modlitba posvätného ruženca ma vnútorne napĺňa a uspokojuje a cítim sa po nej veľmi vyrovnaný a spokojný. Modlitbu ruženca obetujem aj za Svätého Otca, biskupov, kňazov... podľa Zlatej knihy fatimskej.

Vincent