Cez slzy k šťastiu

   Január 1979
   Pracujem ako samostatný technik v Štátnom výskumnom ústave materiálov v Prahe s pobočkou v Banskej Bystrici. Na mojom kompletnom vyšetrení sa prvý raz stretávam s chorobou, ktorá je a bude znamenať pre mňa niečo, čo som si sám nevedel vysvetliť. Glomerulonefritída. Keď mi to lekár oznámil, zo začiatku som si myslel, že je to niečo ako kašeľ, že to nič nie je. Ale keď mi primár všetko vysvetlil, keď ma presvedčil o vážnosti mojej choroby, až vtedy som začal tušiť, že to bude niečo vážnejšie. Už samotný fakt, že na operáciu je už neskoro, mi potvrdzoval moje presvedčenie, že asi čoskoro umriem. Po tomto krutom poznaní som stratil sám seba. Stratil som rodinu, dcéru, moju veľkú lásku - hokej, stratil som Boha. Ostal som sám so svojím trápením. Pracoval som niekedy aj 20 hodín denne, stále som bol na cestách, ale nikdy som nemohol ujsť pred vlastným svedomím. Darmo som pracoval a zaťažoval svoju myseľ všetkým možným aj nemožným, stále ma sprevádzala tá strašná myšlienka, choroba. A tak prešlo päť rokov. Päť rokov duševného stresu, strachu, neistoty pred tou veľkou neznámou. Želal som si zomrieť, dokonca som aj s tým počítal, že akonáhle sa niečo vo mne zhorší - končím tento život. Lenže, nestačil som.
   21. marec 1984
   Po prvý raz si líham na posteľ hemodialýzy. Som hospitalizovaný a prechádza skoro celý rok, osem operácií pri úplnom vedomí, posledná s narkózou. Neviem, kde sa brala vo mne tá sila, lebo bolesti boli strašné! Nevedel som chodiť, strácal som zrak, sluch a reč i poriadne dýchať som nevládal. Potom - hepatitída - a aj následné vyradenie z transplantačného programu v dôsledku môjho zlého klinického stavu. Bolo to hrozné a znova som začal uvažovať o tom, že by som najradšej umrel. Odmietal som stravu, rôzne vyšetrenia, nedovolil som, aby mi urobili katetrizáciu srdca, hoci mi každú chvíľu hrozilo, že končím. Počas dialýzy v novembri 1984, pre veľké množstvo vody v osrdcovníku, sa mi zastavilo srdce, bol som 97 sekúnd v klinickej smrti. Bol som strašne nešťastný, keď som sa dozvedel, že som už bol tak blízko toho, čo som si najviac želal - smrti. No smrť ma stále obchádzala. Prečo?
   24. december 1984
   Štedrý večer trávim na infekčnom oddelení. Teraz konkrétne cítim samotu, bezmocnosť, život bez cieľa!
   Zapol som si rádio, aby som si trochu spestril vianočný večer. Presne sa pamätám, počúval som stanicu Mníchov, pretože hrali pekné pesničky. Ležal som a počúval. Ale na moje veľké prekvapenie, o 24. hodine počul som na tejto stanici zvoniť zvony z kostola. Začala sa svätá omša, moja svätá omša. Boh tak chcel. Bola v češtine. Nie, nedokázal som vypnúť tranzistor, nedokázal som presadiť svoju hrdosť a po lícach sa mi po dlhom čase začali kotúľať slzy. Darmo som sa premáhal. Sú Vianoce a narodil sa Ježiš, lenže narodil sa skutočne aj vo mne? Do rána som už nezaspal, začal som uvažovať o sebe, o svojich chybách, začal som uvažovať, prečo som ešte neumrel a prišiel som až k tomu, že je to Božia vôľa. Po dlhých piatich rokoch pripúšťam znovu existenciu Toho, na ktorého som už aj zabudol, ale On na mňa nie.
   25. december 1984
   Mal som na infekčnom oddelení návštevu a moje prvé slová zneli: „Chcel by som sa vyspovedať!“ Bol to asi pre všetkých strašný šok. Pamätám sa dobre na ich tváre, ako reagovali. A tak som sa stretol s trpiacim Kristom, hoci bol ešte len v jasliach v Betleheme, ale pre mňa už na krížovej ceste na Golgote.
   Na poznámku lekára, že je to zázrak, že som sa z toho najhoršieho, dá sa povedať tak zázračne, dostal, našiel som celkom ľahké vysvetlenie. Vychovávala ma stará mama a tá mi dala poznať vieru, náboženstvo, naučila ma prvé modlitby a často mi pripomínala, že ak si človek urobí deväť prvých piatkov, nezomrie v ťažkom hriechu! A ja som nezomrel. Dostal som milosť od Boha, mal som čas vyspovedať sa a teraz mám čas ešte aj žiť! Žiť s láskou a pre lásku. Žiť, to je krédo môjho života. Života starca i mladého človeka súčasne. A to skutočne som ja.
   Pane Ježišu! Ďakujem ti za moju rodinu, za všetkých ľudí, ktorých stretávam alebo ešte len stretnem. Chválim a oslavujem ťa i za moju chorobu, cez ktorú si si našiel cestu ku mne, za to, že si ma vrátil na cestu, i keď tŕnistú - bolestnú, ktorá však vedie k jedinému cieľu, k tebe. Ďakujem, že si ma zachoval pri živote, že mi dávaš dosť síl fyzických ako aj duchovných, a že chceš ukázať svoju milosť a lásku k ľuďom práve cez moju chorobu. Nech moje duševné uzdravenie pôsobí na mnohých ľudí, hlavne na trpiacich a chorých, pre ich povzbudenie a spásu ich duší.

Ján, motorkár