Drevená ovečka

   Strúhať figúrky do betlehemčeka bola pre rezbárov priam posvätná vec. No láska k chudobným je čosi viac ako posvätnosť. Svedčí o tom aj príbeh rakúskej spisovateľky Lýdie Rometschovej:
   Tam hore v tirolských horách v dedinke Fals boli muži odjakživa rezbármi. Od nepamäti vyrábali len sošky Panny Márie, svätých a figúrky do betlehemčekov, pretože boli presvedčení, že vyrezávať iné sošky by bolo hriechom.
   Prišiel čas, keď objednávky do kostolov a betlehemčekov prestali. Rezbári z Falsu nemali prácu a v krátkom čase oni a ich rodiny schudobneli. Ba po krátkom čase veru bieda a hlad začali klopať na ich dvere.
   V isté popoludnie Dritte, vážený rezbársky majster, vkročil do svojej dielne a našiel v nej chlapca s krásnymi zlatými vlasmi, ako sa hral s ovečkami a inými zvieratkami, určenými pre betlehemček. Majster Dritte zostal priam očarený pôvabom toho chlapca, hoci bol chatrne oblečený a bosý. V duchu sa pýtal, ako je to možné, že nikto nepoučil tohto chlapca, že s betlehemskými figúrkami sa nesmie hrať, lebo to nie sú hračky, ale posvätné predmety.
   Chlapča akoby vedelo čítať majstrove myšlienky, zobralo do rúk jednu drevenú ovečku a priložilo si ju k lícam milo hovoriac: „Dieťaťu na tom nezáleží. Ja nemám hračky, s ktorými by som sa mohol hrať.“ Dritte zostal dojatý. „Vystrúham jednu ovečku pre teba, synček milý,“ povedal majster. „Ovečku, ktorá bude hýbať hlávkou. Príď si ju zobrať zajtra ráno. Je to ale zvláštne, že som ťa nikdy nevidel v našej dedinke. Kde vlastne bývaš?“ „Tam hore,“ odpovedalo chlapča a neistým pohybom ruky ukázalo hore. „Bývam tam so svojím otcom, bývame spolu.“
   Na druhý deň predpoludním rezbár dokončil drevenú ovečku. Bola veľmi pekná a kývala hlávkou. Vtom vstúpila do dielne cigánka s malým dieťaťom na rukách. Pre lásku Božiu prosila o almužnu. Srdce majstra Dritteho zosmutnelo, lebo ozaj nemal čo dať cigánke a jej dieťaťu. V tej chvíli schmatlo cigánča do rúk ovečku, ktorú majster práve vystrúhal, a keď mu ju chcel zobrať, dieťa sa dalo do usedavého plaču. Dritte teda nechal ovečku v rukách cigánčaťa a ono sa zvonivo zasmialo.
   „Nuž, tak,“ vzdychol si majster, „vystrúham druhú ovečku pre chlapca, ako som včera sľúbil.“
   Neskôr popoludní, keď Dritte vystrúhal druhú ovečku, vošiel do dielne Drino, chlapec - sirota. Prišiel pozdraviť majstra.
   „O, aká pekná ovečka, majster Dritte! Nemohli by ste mi ju darovať? Zajtra odchádzam do mesta do sirotinca, bude to pekná pamiatka na vás.“
   „Áno, áno, zober si ju, milý Drino, zajtra vystrúham ďalšiu,“ povedal milo starý majster.
   A tak aj urobil. Ovečka sa veľmi pekne vydarila, ale chlapec so zlatými vlasmi sa neukázal, a tak tretia ovečka zostala na poličke v dielni.
   Situácia v dedine sa neustále zhoršovala a po prvý raz začal Dritte strúhať ovečky, psíkov, mačičky a iné zvieratká ako hračky pre deti, aby zabudli na hlad a prázdne žalúdky.
   Istého dňa prechádzal dedinou jeden obchodník a videl hračky, čo vystrúhal majster Dritte. Bol ochotný vykúpiť všetky hračky, ktoré rezbár bude môcť vyhotoviť. Ale Dritte nechcel strúhať hračky za peniaze.
   „Budem v dedinskom hostinci. Tam ma nájdete, ak zmeníte názor,“ povedal nakoniec obchodník.
   „Nemôžem zmeniť svoj názor, môj milý pán,“ odpovedal rezbár, „iba ak by som dostal od Boha nejaké znamenie.“
   O krátky čas pán farár z dediny vkročil do dielne a pýtal si tú tretiu drevenú ovečku, ktorá stála na polici. „Chcem ju darovať malej Marte, čo leží už dlhý čas chorá.“
   „Pravdaže vám ju dám, pán farár, ba zanesiem ju Marte sám ešte dnes,“ povedal súcitne dobrý majster.
   Keď sa vracal od Marty, ktorá sa hračke veľmi potešila, a prechádzal cez zasnežené polia, zrazu stretol chlapca so zlatými vlasmi.
   „Môj milý synček,“ zvolal Dritte, „podržal som ovečku pre teba až dodnes, ale ty si si po ňu neprišiel. Práve som ju daroval chorému dievčatku. Ale pre teba vystrúham hneď zajtra ďalšiu ovečku, neboj sa!“
   Chlapček potriasol svojimi zlatými vláskami. „Nie, neunúvaj sa, dobrý majster, ja nepotrebujem ovečku, lebo tie, ktoré si daroval cigánčaťu, Drinovi a Marte, si daroval vlastne mne.“
   Vtedy chlapček vystrel ruky k majstrovi a v tlmenom mystickom svetle, ktoré vyžarovalo z jeho postavičky, objavila sa na snehu silueta kríža. Dritte pochopil a padol na kolená.
   „Rozumej, drahý majster,“ povedalo chlapča s milým úsmevom, „robiť hračky môže tak isto slúžiť na slávu Božiu ako vykresať sochu svätého. Radostný smiech šťastného dieťaťa je tak isto milý Pánu Bohu ako spevy anjelov.“ O chvíľu dieťa zmizlo.
   Ešte v ten istý večer zašiel Dritte do hostinca a vyhľadal obchodníka. „Budem vyrábať hračky, aké len chceš,“ povedal s oduševnením rezbársky majster.
   „Teda,“ povedal radostne obchodník, „zmenil si svoj názor?“
   „Nie,“ povedal vážne Dritte so žiariacimi očami, „nezmenil som svoj názor, ale dostal som znak od Boha.“

Preložil A. Paulíny