Deti vás urobia šťastnými

   Chystáme sa na slávenie Vianoc. Vianoce sú pre nás všetkých sviatkami lásky, keď sa narodil náš Spasiteľ - Ježiš Kristus. Prišiel medzi nás ako malé bezbranné dieťa. I dnes prichádza medzi nás a čaká, či ho prijmeme do našich sŕdc.
   Mnohí sa tešíme novému životu - dieťaťu, ktoré sa narodí v našej rodine. Sú s tým spojené aj starosti, ťažkosti i prekvapenia, ktorým sa tešíme alebo sme z nich sklamaní. A ako to vyzerá v rodine, kde sa narodí postihnuté dieťa? Môže byť takáto rodina spolu šťastná? Na tieto otázky nám dnes odpovie Luckina mamička.

   Ako ste prijali vaše prvé dieťatko? Vedeli ste o tom, že bude choré?
   Keď sa mi narodila moja prvá dcérka - Lucka, mala vážne zdravotné problémy. Bola kriesená, resuscitovaná, napojená na prístroje a my s manželom sme mali vážne obavy, či vôbec prežije.
   Nestratili ste nádej, keď vaše dieťatko muselo tak ťažko bojovať o život?
   Hneď na druhý deň ju do nemocnice prišiel pokrstiť kňaz. Celá rodina sa za ňu modlila. Asi po týždni sa začal jej zdravotný stav pomaly zlepšovať. No pri jej prepustení z nemocnice som sa dozvedela všetky možné diagnózy, medzi iným, že má poškodený mozog, nevedelo sa ešte do akej miery.
   Ako sa ďalej vyvíjal jej zdravotný stav?
   Začali sme s intenzívnou rehabilitáciou. Neustále sme ju pozorovali a prosili Pána Boha o jej uzdravenie. Rozprávať začala ako zdravé deti, bola veľmi zlatá, len motorika akosi zaostávala. Hračky si začala chytať do rúk až v 10-tich mesiacoch, pretáčať sa nám začala až ako dvojročná, štvornožkovať asi štvorročná, no pre nás to všetko boli velikánske úspechy.
   Keby ste ju len počuli, ako krásne spieva pri sv. omšiach, ktoré denne počúva na Rádiu Lumen so starými rodičmi. Odmalička je veľmi spoločenská, i keď zostala pripútaná na invalidný vozík. To, čo nedokáže urobiť, to si dokáže zariadiť slovne. Naši susedia majú viacpočetnú rodinu a často si sama zabezpečí, aby po ňu prišli. Veľmi rada sa u nich hráva a deti od susedov zasa u nás. V predškolskom veku som s ňou navštevovala materskú školu. Chodia tam veľmi rada. Prítomnosť iných detí jej viditeľne prospievala.
   Keďže Lucka je veľmi spoločenská, netúžila po súrodencoch?
   Čoraz častejšie sme si uvedomovali, že potrebuje súrodencov. Môj zdravotný stav nebol dostatočne dobrý, preto sme sa s manželom rozhodli, že si nejaké dieťa osvojíme. Absolvovali sme rozhovor u psychológa, vypísali rôzne dotazníky a psychotesty, a potom sme boli zaregistrovaní na sociálnom úrade ako vhodní náhradní rodičia. Často som sa na tento úmysel modlievala i pred vyloženou Oltárnou sviatosťou v kostole. Už vopred som sa modlila za to, aby som to druhé dieťa nemala menej rada, ako to svoje.
   Podarilo sa vám ako náhradným rodičom získať niekoho do výchovy?
   Áno. Nečakali sme dlho. Pán Boh nás obdaril, a to dvojnásobne. Na sociálnom oddelení potrebovali náhle umiestniť do rodiny nie jedno, ale dve detičky. Bola to pre nás veľká výzva, ale aj skúška, či to všetko zvládneme. Čoskoro sme Lucke priviedli predstaviť nových súrodencov - 2-ročné dievčatko a 5-ročného chlapca.
   Ako ste prijali tie dve nové deti a ako oni prijali vás?
   Začiatky boli ťažké pre nich, pre nás i pre starých rodičov, ktorí s nami bývali v jednej domácnosti. Prijali ich za svoje vlastné vnúčatá a s láskou im venovali všetok svoj voľný čas, čo nám veľmi pomáhalo. A koľko radosti sme tým narobili Lucke! Žiarlivosť - tá nemala u nás miesta.
   Ako to vyzerá u vás teraz po pár spoločne prežitých rokoch?
   Po štyroch rokoch sa náš život už akosi zabehol. Detičky sú už školopovinné - všetky tri. A tak máme čo robiť s učením, keď poprichodia poobede zo školy. Pomaly si osvojujú aj niektoré domáce práce. Cez víkend mi pomôžu očistiť zemiaky, zeleninu, pozametať dvor, či pozberať popadané ovocie pod stromami. A poviem vám, že popri tých všetkých povinnostiach, ktoré nám pribudli, pribudli nám i radosti. Náš život sa veľmi zmenil. Je veselší a radostnejší. Denne sa modlím, aby som si stačila plniť všetky svoje povinnosti, aby som bola dobrá mama i manželka. Pred Oltárnou sviatosťou teraz ďakujem a zároveň prosím za celú našu rodinu, za naše deti. Keď nám ich dobrotivý Pán Boh zveril, aby nám dal aj dostatok síl dobre ich vychovávať.
   Prežívame obdobie prípravy na vianočné sviatky. Čo pre vás znamenajú Vianoce a ako ich prežívate teraz, keď sa vaša rodinka rozšírila?
   Vianoce znamenajú pre mňa veľmi veľa. Príde medzi nás malý Ježiš. Pri štedrovečernom stole, keď sa deťom šťastím rozžiaria očká, si uvedomujeme Božiu prítomnosť i to, že sme tu pre seba navzájom. Zaspievame si koledy, pomodlíme sa spoločne ruženec, pôjdeme sa pokloniť ku jasličkám...
   Nebolo to u nás vždy také ružové, ako to dnes opisujem, ale Vianoce sú čas, keď si uvedomujeme, že naša vynaložená námaha stojí za to.
   Čo odkážete čitateľom časopisu Rodina Nepoškvrnenej?
   Chápem všetkých, čo sa trápia, že nemôžu mať vlastné deti. Ale zároveň vás aj vyzývam: je toľko detí bez rodičov. Sú ich plné detské domovy. Deti, ktoré vás urobia šťastnými. Urobte to pre ne samé (nie kvôli sebe) a budete obdarení i vy. Možno na budúce Vianoce budú žiariť oči i srdiečka pri jasličkách aj vašim detičkám.

Za rozhovor ďakuje sr. M. Norberta