Poznávajme Máriu
Panna Mária Zázračnej medaily

   Asi všetci sme už mali v rukách zázračnú medailu. Možno ju s úctou nosíme a denne opakujeme slová, ktoré sú na nej napísané: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame!“ Poznáme aspoň v skratke históriu tejto zázračnej medaily.
   Všetko sa to začalo v Kaplnke Dcér kresťanskej lásky na Rue du Bac v Paríži. Dnes tam môžete stretnúť ľudí z celého sveta. Prichádzajú nielen prosiť, ale aj ďakovať za mnohé obsiahnuté milosti prostredníctvom zázračnej medaily. Práve tu sa v roku 1830 v najväčšej tajnosti odohrali výnimočné udalosti. Dvadsaťštyriročná novicka Katarína Labouré sa trikrát stretla s Matkou Božou.
   Kto bola Katarína Labouré? Narodila sa 2. mája 1806 v burgunskej osade Fain-leMoutiers ako ôsme z desiatich žijúcich detí. Ako deväťročnej jej zomrela matka. Katarína za ňou veľmi smútila. Vzala do rúk sošku Panny Márie, ktorú mali doma, pritúlila si ju na hruď a nahlas povedala: „Matka Božia, odteraz budeš ty mojou Matkou!“ Nebol to nejaký dievčenský rozmar. Katarína brala tieto slová naozaj vážne. Keď mala dvanásť rokov, jej staršia sestra opustila rodinu a stala sa Dcérou kresťanskej lásky. Katarína spolu s mladšou sestrou prebrala vedenie domácnosti a malej farmy, kde chovali holuby. Keď sa neskôr zdôverila otcovi so svojím úmyslom stať sa rehoľnou sestrou, ten s jej rozhodnutím nesúhlasil. Až po dlhšom čase zmenil svoje rozhodnutie a Katarína mohla vstúpiť k Dcéram kresťanskej lásky. V apríli 1830 bola v noviciáte a s veľkou horlivosťou sa pripravovala na službu chudobným. Prvý raz sa jej Matka Božia zjavila v noci 18. júla, na vigíliu sviatku sv. Vincenta, ktorý sa vtedy slávil 19. júla. V zápisoch Kataríny Labouré čítame: Na vigíliu sviatku sv. Vincenta nám naša dobrá matka Marta hovorila o úcte svätých, zvlášť o úcte k Panne Márii. Naplnilo ma to takou túžbou vidieť ju, že som šla spať s myšlienkou, že už tej noci uzriem moju dobrú Matku – oddávna som po tom túžila. O pol dvanástej v noci som počula, ako ma ktosi volá: „Sestra, sestra, sestra!“ Celkom prebudená som sa pozrela tam, odkiaľ prichádzal hlas. Odsunula som záves pri posteli (sestry spali v spoločnej spálni a každé lôžko bolo za závesom) a videla som asi štvorročné dieťa oblečené do bielych šiat, ktoré mi povedalo: „Choď do kaplnky. Rýchlo vstaň a choď do kaplnky. Najsvätejšia Panny tam na teba čaká.“ Dieťa šlo predo mnou a všade, kadiaľ sme šli, sa rozsvietilo. Najviac som bola prekvapená, na prahu kaplnky: dvere sa otvorili samy, dieťa sa ich dotklo iba koncom palca. Všetky svetlá boli zapálené – pripomínalo mi to polnočnú. Nevidela som Matku Božiu. Dieťa ma zaviedlo do presbytéria, ku kreslu kňaza. Po istom čase ma upozornilo, že prichádza Najsvätejšia Panna. Počula som akoby šušťanie hodvábnych šiat. Akási žena sedela v kresle na stupňoch oltára. Najprv som pochybovala, či je to Najsvätejšia Panna, dieťa mi však trikrát opakovalo: „Hľa, Svätá Panna!“ Hľadiac na Svätú Pannu, jedným skokom som bola pri nej a padnúc na kolená na stupňoch oltára zložila som ruky na jej kolená. Nie som schopná opísať, čo som cítila v tejto chvíli...
  
Začal sa rozhovor, pri ktorom Katarína počula o blížiacich sa časoch nového prenasledovania, o revolúcii, ktorá bude v Paríži... ako aj o prísľube pomoci a milosti pre tých, ktorí sa budú modliť pred oltárom v kostole. Katarína všetko rozpovedala svojmu spovedníkovi, ten však nechcel nič počuť o videní, ktoré mala mladá sestra. O týždeň neskôr v Paríži vypukla revolúcia...
   V sobotu pred prvou adventnou nedeľou, 27. novembra v tom istom roku o 17.30 hod. v tichu rozjímania v kaplnke vidí Katarína akoby dva po sebe nasledujúce živé obrazy: Panna Mária najskôr stojí na pologuli, na ktorej je had. Symbol ženy, ktorá šliape po hlave hada, je známy všetkým veriacim. Vo Svätom písme sa objavuje dvakrát: v knihe Genezis, keď Boh predpovedá nepriateľstvo medzi Ženou a zlým duchom, a potom v poslednej knihe Nového zákona, keď predpovedá konečné víťazstvo Krista. Mária je akoby kľúčom k premoženiu satana, preto sa nám zjavuje, preto nás pozýva pod svoj plášť. Katarína o tomto druhom zjavení píše: Matka Božia mala ruky ľahko pozdvihnuté a držala v nich malú zlatú zemeguľu, akoby ju obetovala Bohu. Na guli bol malý zlatý krížik... Vo chvíli, keď som sa na ňu pozrela, Najsvätejšia Panna sklopila zrak a pozrela na mňa. Počula som tieto slová: „Táto zemeguľa predstavuje celý svet, najmä Francúzsko a každú osobu zvlášť.“ Takýto obraz Panny Márie v spojitosti so Zázračnou medailou nám nie je veľmi známy. Prvá socha, ktorá zobrazuje toto videnie, bola zhotovená až v roku 1876 na naliehavú žiadosť Kataríny krátko pred jej smrťou. Oveľa známejšie je to, čo videla Katarína potom. Na prstoch Svätej Panny zrazu zbadala prstene s drahocennými kameňmi, ktoré vyžarovali lúče jeden krajší ako druhý. Katarína počula: „Je to symbol milostí, ktoré šírim na tie osoby, ktoré ma o ne prosia.“ Potom sa okolo Svätej Panny vytvoril ovál a zlatými písmenami napísaný nápis: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí a k tebe utiekame.“ Treba si uvedomiť, že dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie bola vyhlásená až v roku 1854. V zápisoch Kataríny môžeme ďalej čítať: Zlatá guľa zmizla v jasnom svetle, ktoré prichádzalo zo všetkých strán. Dlane Svätej Panny sa obrátili a ruky sa pod ťarchou bohatstva obdržaných milostí spustili dole. Vtedy mi hlas povedal: „Daj podľa tohto vzoru raziť medailu. Všetci, ktorí ju budú nosiť, dostanú veľké milosti. Milosti budú rozšírené na všetkých, ktorí ju budú nosiť s dôverou.“ V tej chvíli sa mi zdalo, že obraz sa začal obracať a uzrela som druhú stranu medaily: veľké M, z ktorého vychádzal kríž. Pod písmenom M boli dve srdcia, Ježiša a Márie – jedno s tŕňovou korunou a druhé prebité mečom.
  
Neskôr, keď pri meditácii Katarína premýšľala, aký nápis treba dať na druhú stranu medaily, počula hlas, ktorý jej hovoril: „Písmeno M a dve srdcia hovoria dosť.“
   V decembri 1830, počas tretieho zjavenia, v úzadí nad svätostánkom potvrdila Panna Mária poslanie zverené sestre Kataríne 27. novembra. Spovedník sestry Kataríny, páter Aladel, ktorému opäť povedala o zjavení, nechcel nič podniknúť na to, aby sa dali raziť medaily. Napokon presvedčený o pravdivosti slov svojej penitentky obrátil sa na parížskeho arcibiskupa de Quélena s prosbou o povolenie raziť a rozširovať medaily podľa zjavenia, ktoré mala Katarína. V roku 1830 sa teda dávajú raziť prvé medaily. Po uzdraveniach a obráteniach, ktoré sprevádzali jej šírenie, parížsky ľud nazval medailu zázračnou.
   Katarína zo slov Matky Božej usúdila, že má dať svetu medailu, ale ona sama má ostať neznámou. O jej tajomstve vedel iba jeden človek – jej spovedník. Katarína sa akoby stratila vo všednosti každodenného života. Navonok sa ničím nelíšila od ostatných spolusestier. Napriek tomu sa niektoré z nich začali domnievať, že práve ona mala zjavenie zázračnej medaily. Katarína však vždy dokázala odvrátiť od seba pozornosť. Svoje mlčanie ohľadom zjavení prerušila až pol roka pred svojou smrťou v roku 1876. Dovtedy totiž bola zhotovená iba socha vyjadrujúca druhú časť zjavenia z 27. novembra 1830 – Panna Mária s rukami spustenými smerom k zemi, z jej rúk vychádzajú lúče. Katarína bola presvedčená, že má povinnosť dať urobiť sochu, ktorá priblíži aj prvú časť tohto zjavenia. Obávala sa, že sa po svojej smrti predstaví Panne Márii bez toho, aby celkom vyplnila svoje poslanie.
   Katarína zomrela 31. decembra 1876. V roku 1933 ju Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a v roku 1947 ju Pius XII. svätorečil. Jej telo je dodnes neporušené a uložené pod oltárom, na mieste, kde sa jej zjavila Panna Mária. Nad oltárom je socha, ktorá bola zhotovená podľa prvej časti zjavenia (viď. na obálke tohto čísla časopisu). Pápež Lev XIII. ustanovil v roku 1894 sviatok Panny Márie zázračnej medaily na 27. novembra.
   Katarína Labouré dostala znamenie s výslovnou žiadosťou: dať raziť medaily s vyobrazením Nepoškvrnenej, ktorú videla. K tomu Mária pripojila aj prianie, aby ľudia nosili a šírili túto medailu, lebo jej prostredníctvom prichádza k nám Boh, aby nám daroval svoj pokoj a radosť. Mária nám v medaile zanecháva znamenie svojej prítomnosti, úzko spojenej s Ježišovou prítomnosťou: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Nestačí teda medailu len nosiť, máme dôležitú úlohu plniť jej posolstvo.

Spracovala sr. M. Alžbeta