Nepoškvrnené počatie
- 150. rokov od vyhlásenia dogmy

    Možno si mnohí kladiete otázku, prečo iba 150 rokov od definovania - vyhlásenia záväzného článku viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Nie je to akosi neskoro? Rovnako ako aj vyhlásenie dogmy - záväzného článku viery o Nanebovzatí Panny Márie z 1. novembra 1950. Či Cirkev nemala vždy túto vieru? Je vôbec možné dopĺňať dogmy, články viery, ktoré nás zaväzujú niečo takého veriť? Nie je to narušenie apoštolskej viery? Pokúsme sa nájsť spoločne odpoveď.
    „Boh od večnosti predvídal stvorenie, pád človeka i jeho vykúpenie. Od večnosti Syn predvídal svoju Matku a  miloval ju. Kristus chcel mať svoju Matku nepoškvrnenú v jej počatí, čiže chcel, aby nebola poznačená dedičným hriechom; a tak zornička vykúpenia zvestuje už skvelé víťazstvo nad hriechom.“ Takto píše o výsade Matky Božej jeden z veľkých súčasných teológov Lelotte. Vychádza z najzákladnejšieho prameňa kresťanskej viery, Svätého písma.
    Písmo na počiatku v knihe Genezis opisuje stvorenie sveta. O Eve čítame, že vyšla z rúk Stvoriteľa nepoškvrnená a čistá, bola určená za pramatku ľudského pokolenia, a tak dostáva veľkolepé dary. V porovnaní s ňou je prirodzené, že ak Mária bola vyvolená za Matku Božieho Syna, musela dostať tieto dary v najväčšej možnej miere, musela byť dokonalé stvorenie. Prečo? Preto, lebo Božie plány s človekom na začiatku jeho existencie narušil ten, ktorého voláme otcom lži - padlý anjel - diabol. Dokázal ovplyvniť slobodnú vôľu prvého človeka, priviesť ho k odbojnosti voči Bohu, a tak ho chcel uvrhnúť do stavu, v ktorom sa nachádza on sám. Lenže Boh mal iný plán, a preto hovorí: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3, 15).
    Profesor Jozef Heriban v poznámkach k tejto časti Svätého písma píše: „Tento verš je síce náznakom ustavičného boja medzi ženou a hadom-diablom, ale je tiež prejavom lásky Božej, ktorá prisľubuje žene raz víťazstvo nad diablom, a to skrze jej potomka, skrze Mesiáša. Žena, o ktorej je tu reč, je síce Eva, lež v plnom zmysle je to tá, čo porodila Krista bez spolučinnosti muža, Panna Mária. Veď Kristus premohol diabla nie preto, že je synom Eviným, ale preto, že je Synom Božím. A Panna Mária, jediná zo žien, bola v ustavičnom nepriateľstve s diablom, veď jej dušu nezatienil nijaký hriech. Svätí Otcovia vidia v tejto stati Písma prísľub Nepoškvrnenej.“
    Ak by sme ďalej listovali vo Svätom písme, našli by sme aj iné postavy Starého zákona, ktoré sú predobrazom Matky Božej, napríklad kráľovná Ester, ktorá našla milosť v očiach kráľa. Aj Mária našla milosť v očiach Boha. Len si spomeňme, ako ju pozdravuje anjel: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha“ (Lk 1, 30). Tak, ako jedine Ester mohla predstúpiť pred kráľa bez povolenia, tak Mária mohla predstúpiť pred Boha, lebo ju neťažil hriech, ani dedičný. Podobne by sme mohli hľadať obrazy Márie v postavách starozákonných žien Judit, Ráchel, Rút.
    Na Pannu Máriu vzťahujú teológovia celú Knihu prísloví. Pravá veľkosť a všetky výsady Panny Márie spočívajú v tom, že je vyvolená za Matku Božiu. Boh jej jedinej dáva túto výsadu, toto vyvolenie. S touto výsadou je nerozlučiteľne spojená nevyhnutná požiadavka čistoty. Ona bola, ba nutne musela byť plná milosti, čo nakoniec dosvedčuje Gabriel, Boží posol, svojím pozdravom: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28).
    Keď si uvedomíme, s akou úžasnou láskou, úctou a pozornosťou a z akého drahocenného materiálu dali Izraeliti zhotoviť Archu zmluvy na úschovu dvoch kamenných tabúľ Dekalógu, daného síce od Boha, ale predsa to boli len dve kamenné tabule, o čo viac musel urobiť Boh, aby pripravil dôstojný príbytok, ani nie príbytok, ale niečo vznešenejšie - Matku pre svojho Syna, ktorého prisľúbil za Vykupiteľa ľudského pokolenia. Matku, ktorá mala dať Božiemu Synovi telo, čo sa pre nás vydalo až na smrť na kríži.
    Svätý Pavol nás v Prvom liste Korinťanom volá Božím chrámom, lebo v nás prebýva Boží Duch. Pripomína nám, že chrám Boží je svätý a my sme takí (porov. 1 Kor 3, 16-17). Keď sme chrámom Božím my čo, prijímame Boha v Oltárnej sviatosti, o čo viac bola a je týmto Božím chrámom Mária, ktorá toho, ktorý sa nám v tejto sviatosti dáva, formovala pre tento život. Šalamún vo svojej piesni spieva: „Celá si krásna, priateľka moja, a škvrny na tebe niet“ (Pies 4, 7). Prorok Izaiáš utešuje svoj ľud a vraví: „Hľa, Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“ (Iz 7, 14).
    V priebehu dejín teológovia jednoznačne poukazovali na túto jedinečnú výsadu Matky Božej. Hovoria, že ak Boh posiela svojho Syna na svet a chce, aby dielo vykúpenia bolo jednoznačné, aby nepoškvrnenosť zvíťazila nad hriechom, nemohol pripustiť, aby tá, ktorá sa mala stať jeho Matkou, bola dotknutá dedičným hriechom. Viera v nepoškvrnené počatie Panny Márie bola už od prvých čias kresťanstva vyjadrovaná jasne. Bolo to cítiť najmä v spisoch Otcov do koncilu v Efeze v roku 431. Bolo to cítiť pri definovaní pravdy viery o jej Božom materstve. Boli to veľkí cirkevní Otcovia Origenes, Gregor Thaumatorg, Metod, Atanáz, Bazil, Ján Chryzostom, Hieronym, Augustín a mnohí iní. Túto náuku neskôr veľmi rozvinuli cirkevní Otcovia. Nicejský koncil (r. 325) a spomínaný Efezský koncil hovoria o Márii ako vždy svätej. Ten pojem znamenal nepoškvrnenosť. Didym Alexandrijský o Márii píše ako o „Panne Nepoškvrnenej vždy a vo všetkom.“ Svätý Efrém Sýrsky píše o nej vynikajúcim spôsobom: „...na Matke Božej niet nijakej škvrny... Ty a tvoja Matka ste jediní v každom ohľade krásni, lebo na tebe, Pane, niet škvrny a na tvojej Matke niet chyby.“ Nadovšetko cenný je výrok sv. Augustína, ktorý píše: „...všetci sa musíme považovať za hriešnikov, okrem svätej Panny Márie, o ktorej vzhľadom na česť Pána Ježiša nemôže byť reči vtedy, keď sa hovorí o hriechu.“ Svätý Hypolit o nej píše: „...bez akejkoľvek škvrny a porušenosti, bola si počatá.“ Svätý Ambróz sa vyjadruje o Panne Márii ako o: „...Panne, ktorá bola milosťou uchránená od hocakej hriešnej škvrny.“ Doktrína o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie sa objavuje ako jasne definovaná aj v liste sv. Sofrónia (+638) konštantinopolskému patriarchovi Sergiovi: „...prijal telo z panensky čistej Márie Panny plnej Božej milosti. Pod výrazom čistej rozumej - nepoškvrnenej.“ Odrazom toho je aj modlitba tejto doby, kde sa vraví: „Duch Svätý, zostúpil na teba, Nepoškvrnená.“ Sv. Tarais, konštantinopolský patriarcha, v homílii na sviatok Obetovania Panny Márie píše: „Predurčená pred stvorením sveta, očakávaná všetkými generáciami obetuje sa vždy čistá v svätom chráme,Panna najctihodnejšia, najčistejšia a nepoškvrnená. Nie je ona výnimkou, Nepoškvrnená z ľudskej prirodzenosti?“
    Keď preskočíme niekoľko storočí, sme svedkami, ako Klement XI. v roku 1708 povoľuje sviatky ku cti Nepoškvrnenej; Klement XIII. vyhlasuje v roku 1760 Nepoškvrnenú za hlavnú patrónku Španielska; Pius VII. do prefácie o Panne Márii vkladá slová „et te in conceptione Imaculata“. Všetko toto z dejín nasvedčuje tomu, že viera v Nepoškvrnené počatie Panny Márie bolo vierou Cirkvi od počiatku. V roku 1830 je významné videnie sestry Kataríny Labouré, kde sa jej Mária predstavuje ako Nepoškvrnená. Veľmi rýchlo sa rozšíril medailón s nápisom: Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.
    Pius IX., dnes už blahoslavený, v roku 1848 ustanovuje komisiu ôsmich kardinálov a piatich konzultorov, aby sa venovali skúmaniu tejto otázky a príprave definície dogmy. V roku 1853 komisia vymenovaná Piom IX. rozobrala každú časť návrhu pripravovanej dogmy. O znení buly, ktorou sa mal vyhlásiť článok viery o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie, sa viedla diskusia od 22. marca 1854 až do 4. decembra toho istého roku. 1. decembra 1854 sa pápež opýtal konzistória kardinálov: „Súhlasíte teda s tým, aby sme dogmu o Nepoškvrnenom počatí blahoslavenej Panny Márie predniesli dekrétom?“ Po diskusii kardináli vyjadrili svoj súhlas. A tak 8. decembra 1854 bola vydaná bula Ineffabilis Deus, v ktorej Pius IX. vyhlásil za článok viery starobylú pravdu Cirkvi, vieru v Nepoškvrnené počatie Panny Márie za záväznú pre každého veriaceho kresťana katolíka. O štyri roky na to v Lurdoch Boh sám cez zjavenie Matky Božej túto pravdu potvrdil.
    A tak, hoci slávime 150. výročie tejto dogmy, slávime iba úradné potvrdenie pravdy, ktorá bola od samého počiatku dejín Cirkvi zakotvená v jej vierouke. Nemôžem zakončiť inak iba slovami Pia IX. v spomínanej bule: „Pravdu, že preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená, nedotknutá od akejkoľvek škrvny dedičného hriechu, treba pokladať za Bohom zjavenú, a preto všetci veriaci ju majú pevne a stále veriť. Ak sa preto niekto opovažuje v srdci ináč myslieť, než sme my definovali, čo Boh nech odvráti, nech pozná a vie, že je odsúdený vlastným súdom, vo viere stroskotal a odpadol od viery a jednoty Cirkvi.“ Na záver jednoduché, ale jasné: Boh pre predvídanú smrť svojho Syna uchránil Matku svojho Syna pred poškvrnou hriechu; musíme si uvedomiť, že aj Panna Mária napriek tejto výsade spadá do diela Vykúpenia Ježišom Kristom.

Daniel Dian,
šéfredaktor Duchovného pastiera