Bernadeta Soubirousová

   V mlyne Boly v Lurdoch sa 7. januára 1844 narodilo manželom Františkovi Soubirousovi a Lujze Casteroptovej prvé dieťa, ktorému 9. januára dali pri krste meno Mária Bernarda. Od malička ju však volali Bernadeta.
   Rodina Soubirousová bola veriaca so slušnou životnou úrovňou a často pomáhala tým, ktorí nemali doma ani za hrsť múky.
   Prišla však doba neúrody a to sa prejavilo i na práci v mlyne. Soubirousovci sa ocitli vo finančnej tiesni a museli sa niekoľkokrát sťahovať.
   Bernadetina matka mala spolu 9 detí. Nažive okrem Bernadety zostali: Toinette, Jean-Mária a Justína. Bernadeta bola chorľavé dieťa a vlhké obydlie - bývalé väzenie bez svetla - jej neprospievalo. Na zotavenie ju rodičia zavše poslali k tete do Moméres alebo k príbuzným do Bartrés. Bernadetu sužovala astma, postihnutie cholerou zastavilo Bernadetin rast. Bola najstaršia zo štyroch detí. Nebola schopná navštevovať školu, preto ešte nevedela čítať a písať. Ale inak bola nábožná, najradšej sa modlievala ruženec, ktorý nosila pri sebe.
   Výnimočný osud Lúrd, slávneho pútnického miesta, sa začal 11. februára 1858. Vo štvrtok nemala rodina Soubirousova doma ani kúsok dreva na zakúrenie. Bernadeta sa vybrala so svojou sestrou Toinette a priateľkou Jeanne Abadie hľadať naplavené kusy dreva na brehoch rieky Gávy. Pri tejto príležitosti došlo predobedom k prvému zjaveniu Panny Márie v Massabiellskej jaskyni. Od 11. februára do 16. júla 1858 ich bolo spolu osemnásť. Preblahoslavená Panna Mária „prišla k Bernadete, urobila si z nej dôverníčku, nástroj svojej materinskej nežnosti a milosrdnej všemohúcnosti svojho Syna, aby obnovila svet v Kristovi s novým a neporovnateľným rozliatím spásy“, ako napísal pápež Pius XII.
   Pri prvom zjavení Bernadeta uvidela pani v bielom: mala na sebe biele šaty, biely závoj, modrý pás a žlté ruže pri nohách boli rovnakej farby ako retiazka jej ruženca. Bernadeta sa modlila s krásnou paňou ruženec.
   Tretie zjavenie bolo 18. februára: Panna Mária sa Bernadete po prvý raz prihovorila: „Chceš mi urobiť radosť a prídeš sem počas pätnásť dní? Nesľubujem ti, že budeš šťastná v tomto živote, ale v druhom áno.“
   Siedme zjavenie 23. februára: Je to dátum oznámenia troch "tajomstiev", ako aj obrátenie Estradeho.
   V ôsmom zjavení 24. februára zaznela trojitá výzva na pokánie.
   Deviate zjavenie 25. februára s výzvou: „Teraz vstaň, napi sa a umy sa v prameni. A zajedz si z rastlín, ktoré tam rastú.“
   Bernadeta nevidela žiadnu vodu, preto sa šla napiť k rieke. "Pani" povedala, že tam prameň nie je a označila jej ho v jaskyni. Bernadeta tam šla, ale našla len bahnitú vodu. Ponorila do nej ruku, ale nebola schopná nabrať trochu vody. Snažila sa odobrať blato preč, ale až na štvrtý pokus mohla piť vodu. Deň čo deň bol prúd silnejší. Keď si jeden muž, ktorý pri úraze oslepol, zvlažil vodou z prameňa oči, začal vidieť. Toto bolo rozhodujúce zjavenie pre dnešné pútnické miesto.
   Desiate zjavenie 27. februára pred množstvom ľudí: „Choď pobozkať zem ako pokánie za hriešnikov.“
   Dvanáste zjavenie 1. marca: „Choď povedať kňazom, aby sem ľudia putovali v sprievodoch a aby mi postavili nad jaskyňou kaplnku.“
   Šestnáste zjavenie 25. marca: Na Bernadetinu otázku, ako sa "Pani" volá, dostala odpoveď: „Som Nepoškvrnené Počatie.“
   Sedemnáste zjavenie 7. apríla: Zázrak so sviečkou.
   3. júna 1858, na sviatok Kristovho tela a krvi, pristúpila Bernadeta k prvému svätému prijímaniu.
   Osemnáste zjavenie, ktoré sa odohralo 16. júla 1858, bolo posledným zjavením v Lurdoch.
   Po skončení nebeských zjavení sa Bernadeta ocitla v obyčajnom každodennom živote. Ešte osem rokov ostala v Lurdoch, kde bola predmetom všeobecného obdivu a neprestajných návštev. Záujem o zjavenia zvyšovali mimoriadne udalosti, najmä náhle uzdravenia z chorôb, ktoré sa začali diať pri Massabiellskej jaskyni. Mnohí sa cítili povolaní vypytovať sa jej a niektorí sa pokúšali odhaliť tento "podvod", ako to nazývali. Neraz ju mučili nesčíselnými otázkami. Ale ona vždy odpovedala vecne a úprimne. Nikdy neprijímala peniaze pre seba alebo pre svoju rodinu, ktorá žila v chudobných pomeroch.
   V novembri 1858 Bernadetu po prvý raz vypočúvala biskupská komisia. V roku 1860 ju farár Peyramale umiestnil v ústave sestričiek v Lurdoch, aby si osvojila potrebné náboženské aj svetské vedomosti, a tam zostala až do svojho odchodu do kláštora v Nevers.
   18. januára 1862 biskup Laurence vydal vyhlásenie o pravdivosti lurdských zjavení.
   V roku 1865 si Bernadeta podala žiadosť o prijatie do kláštora Milosrdných sestier v Nevers. Keď si v roku 1866 obliekla rehoľné rúcho a prijala meno sestra Mária Bernarda, povedala: „Prišla som sa sem ukryť.“
   Čoskoro po príchode do kláštora ťažko ochorela. Väčšiu časť noviciátu strávila v kláštornej ošetrovni. V októbri bol jej stav taký vážny, že prijala sviatosti i pomazanie chorých a predstavení jej dovolili predčasne zložiť rehoľné sľuby.
   V decembri zomrela v Lurdoch jej matka práve v čase, keď sa konala prvá procesia k jaskyni. V ten deň sa Bernadetin zdravotný stav zlepšil, až napokon vyzdravela. Bernadeta vplyvom skrytého Božieho svetla poznala, že nič tak nepotrebuje, ako dať sa preniknúť pravdou, že človek nie je nič, nič nezmôže a nič nemá, že všetko je Boží dar a účinok jeho milosti. Ochotne prijímala všetko ponižovanie a odstrkovanie a vo všetkom a za všetkým videla jedine Boha.
   V ošetrovni chorých Bernadeta ukázala toľkú starostlivosť a inteligenciu, že si vyslúžila pochvalu lekárov. A keď ju vo vojne v r. 1870 poslali spolu s inými ošetrovať ranených vojakov, tí ju považovali za svojho anjela. Všetci chceli, aby ich ošetrovala ona, lebo sa im zdalo, že aj zázračne uzdravuje. Zatiaľ čo uzdravovala iných, sama čoraz väčšmi chorľavela.
   V roku 1873 sa kašeľ a záduch, ktoré ju od malička sužovali, natoľko zhoršili, že ju skoro zadusilo. Na jednom kolene dostala kostnú tuberkulózu, ktorá ju pripútala na lôžko a spôsobovala jej veľmi ostré bolesti.
   Vo svojich utrpeniach sa Bernadeta odporúčala svojej Panej, ktorá sa jej kedysi zjavila a ktorá vykonala toľko uzdravení v Lurdoch. Ale nežiadala od nej uzdravenie, ba odmietla, aby ju zaniesli k zázračnému prameňu. K chorobe sa pripojili ešte iné, ťažšie duševné trápenia, pretože vravievala: „Je veľmi bolestné, keď sa nedá dýchať, ale ešte bolestnejšie sú vnútorné trýzne.“
   V roku 1878 s veľkým potešením duše zložila večné rehoľné sľuby. Vo veľkom pôste v roku 1879 sa jej choroba zhoršila a ona so živou vierou prijala sviatosti chorých. Pred smrťou vyriekla: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za mňa úbohú hriešnicu.“ Zomrela ako tridsaťpäťročná. Trinásť rokov žila v reholi.
   V Nevers jej dokonale zachované telo preniesli do kaplnky sv. Jozefa v materskom dome rehole. Počas prenášania sa Mons. Lemaitre, arcibiskup z Cartageny, náhle uzdravil. Aj tento zázrak prispel k tomu, že 8. decembra v roku 1933 Bernadetu vyhlásili za svätú.
   Svätá Bernadeta celý svoj život upriamila na Ježiša a jeho Matku s myšlienkou: „Nikdy nestratiť odvahu, ale vo všetkom, čo sa mi prihodí, vidieť svätú Božiu vôľu. Ďakovať mu za všetko pri myšlienke na to, že to Boh dovoľuje pre moje dobro.“

Sr. Jaroslava