Strata je pre mňa vklad

   Keď sa mi ako deväťročnej jedinou možnosťou na pohyb stal invalidný vozík, pozerala som sa vtedy na to detskými očami. Stačilo mi, že sa jeho kolesá točili a že mám okolo seba plno rovesníkov.
   Prvá rozhodujúca chvíľa nastala vtedy, keď som na odporúčanie lekára bratislavskej nemocnice mala byť umiestnená v ústave pre telesne postihnutých. To by pre mňa znamenalo rozlúčiť sa s rodičmi, odísť z našej milej dedinky a opustiť všetky kamarátky či kamarátov.
   Hoci som vtedy nevedela nič o Gándhím a ostatných veľkých osobnostiach, ktorí si svoje práva a požiadavky vymáhali hladovkou, i ja som akosi detsky podvedome odmietala stravu i rozhovor, cítiac, že si tak možno pomôžem. Dožadovala som sa jedine rodičov a keď sa objavili, bolože to plaču, domov, domov, domov!
   Moji rodičia mali mäkké srdcia a okrem mňa nemali doma nikoho, a tak stačilo, aby pohľadom na mňa bolo rozhodnuté vziať ma naozaj domov. Lenže môj príchod bol trochu oneskorený. Deti v našej dedinke už mali za sebou krásnu slávnosť prvého svätého prijímania. V najbližšiu nedeľu som mala teda i ja prijať vzácneho Hosťa. Stretnutie s Ježišom však nezanechalo vo mne hlbší duchovný zážitok.
   Plynuli dni a roky, podobným spôsobom prebehlo i prijatie sviatosti birmovania. Žili sme tu v našej dedinke bez kňaza, bez kostola. Možnosti zúčastňovať sa bohoslužieb v najbližšom meste boli vtedy dosť obmedzené. Rástla som teda bez duchovného vedenia a mojou najväčšou záľubou v tých časoch bolo pozeranie televízora a počúvanie rozhlasu.
   Necítila som sa sama, pretože som stále mala vekom primeranú spoločnosť. Krízové obdobie v mojom živote nastalo, keď sa moje kamarátky začali rozchádzať, najprv do škôl, internátov, potom za svojimi ideálmi. Pribúdalo mi svadobných oznámení i pozvánok a mne sa v duši hromadilo rozčarovanie, sklamanie, otázky, nepochopenie všetkého.
   Ak mám byť teraz úprimná, tak v tých ťažkých chvíľach som sa často pýtala: „Prečo, prečo práve ja? Čím som ti, Bože, ublížila, že si mi vzal to, čo je pre iných samozrejmosťou?“
   Takto som prežívala roky dospievania, v rozháranosti duše i mysle. Uzavrela som sa do samoty. Pohľad na mladých, zdravých ľudí, veselých a zabávajúcich sa, stal sa pre mňa neznesiteľnou trýzňou. Niekedy ma napadla myšlienka, či by nebolo lepšie so všetkým skončiť. Tak to trvalo, až kým nenastal predvoj našej nežnej revolúcie v roku 1968.
   Vtedy sa zjavil ako posol z výšin náš rodák - kňaz - a oznámil nám, aby sme porozmýšľali, či chceme postaviť u nás kostol. V ľuďoch bol elán, začalo sa stavať a pod vedením nášho rodáka sme aj duchovne rástli. I ja som sa začala prebúdzať, dostala som priame i nepriame odpovede na moje mnohé životné otázky. Našla som Boha a našla som i seba, zmysel svojho života. Keď potom nášmu rodákovi vzali štátny súhlas na vykonávanie pastoračnej činnosti, jeho zásluhou stál u nás moderný kostolík a my všetci sme mohli v ňom čerpať z prameňov spásy.
   Po ňom prišiel ďalší a ďalší duchovný a ja viem, kde nám hľadať radu, pomoc i konečné útočisko, keď sa vyskytnú mnohé ťažkosti a problémy. Keď sa s odstupom času pozerám na svoju životnú cestu, je mi jasné, že Pán ma svojím krížom uchránil od mnohých nebezpečenstiev duše.
   Čo sa prv javilo ako strata, teraz je to pre mňa vklad. Vďačím Bohu za radosť a pokoj duše, za deti, ktoré aj dnes mám okolo seba a ktorým sa snažím objasňovať náboženské pravdy. Aj keď som sa musela „prehrýzť“ tvrdou škrupinou a horkou šupou k jadru, k pravému poznaniu, cítim dnes v duši spokojnosť. Viem, že nežijem nadarmo. Pán mi stále posiela sestry a bratov, chorých i zdravých, aby som s nimi žila v láske a v jednote. Pán odo mňa žiada, aby som šírila jeho lásku a denne svojimi modlitbami vila veniec našej nebeskej Matke - Nepoškvrnenej.
   Nech na jej orodovanie prekvitajú ľudské duše, naša vlasť i celý svet, aby sme vedení jej materinskou rukou došli do večnej radosti.

Milka Pohronská