Kristus v chorých

   Boh nikdy nechcel, aby ľudia trpeli chorobami. Utrpenie ako i rozličné choroby sú jedným z mnohých následkov dedičného hriechu, pre ktorý sa človek rozhodol v zneužití svojej slobody. Práve preto sa Cirkev ako starostlivá matka prostredníctvom svojich kňazov, rehoľníkov, osôb zasvätených Bohu či laikov s láskou stará o chorých podľa vzoru Ježiša Krista. On sám, kým chodil viditeľne medzi nami, prejavoval svoju lásku tým najbiednejším. Svätý evanjelista Marek píše: „Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč“ (Mk 7, 37). V Matúšovom evanjeliu čítame: „A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu“ (Mt 9, 35). V skutkoch apoštolov čítame aj tieto slová: „Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh“ (Sk 10, 38).
   Božie slovo teda mnohokrát hovorí o tom, že Ježiš uzdravoval chorých na tele i na duchu. On nechce, aby ľudia trpeli. Preto si „zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu“ (Mt 10, 1). Preto sa aj Cirkev podľa vzoru a príkazu svojho Pána neprestáva s láskou starať o chorých. V nich totiž slúži samému Kristovi, ktorého vidí vo svojich bratoch a sestrách, no najmä v trpiacich. Sám Pán Ježiš hovorí: „Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 35-36.40). Kto teda prejavuje službu lásky chorým a trpiacim, prejavuje ju samému Kristovi, pretože Ježiš natoľko spolucítil s chorými, že sa s nimi stotožnil a všetky ich biedy prijal za svoje, ako hovorí evanjelista Matúš: „Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: »On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby«“ (Mt 8,17). Svätá Ružena z Limy na karhanie svojej matky, že do domu vodí chudobných a chorých, povedala: „Sme Kristovou ľúbeznou vôňou, keď slúžime chudobným a chorým.“ V chorých a trpiacich teda vidíme predovšetkým trpiaceho Krista.
   Ježiš však neuzdravil všetkých chorých. „Jeho uzdravenia boli znameniami príchodu Božieho kráľovstva. Zvestovali hlbšie uzdravenie: víťazstvo nad hriechom a smrťou prostredníctvom veľkonočnej obety. Na kríž vzal Kristus celú ťarchu zla, sňal hriechy sveta, pričom choroba je len ich dôsledkom. Svojím umučením a smrťou na kríži dal Kristus nový zmysel utrpeniu: môže nás urobiť podobnými jemu a spájať nás s jeho vykupiteľským utrpením“ (KKC 1505). Každá choroba tu na svete môže byť teda veľmi prospešná pre celý svet, ak sa spája s utrpením Ježiša Krista. Preto choroby a utrpenia veriacich nie sú zbytočné. Tak ako Ježiš Kristus obetoval svoje utrpenie za spásu celého sveta, podobne môže každý chorý obetovať svoje utrpenie Bohu, a tak pomáhať celému svetu. Choroby a ťažkosti potom už nie sú len nezmyselným utrpením, ale majú svoje dôležité poslanie. Pripomína nám to aj svätý Pavol v Liste Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24).
   Je teda veľmi dôležité, aby si chorí boli vedomí svojho poslania, ktoré dostali od Boha. Utrpenie je následkom dedičného hriechu. Ľudstvo si samé na seba pritiahlo tento spravodlivý trest. Boh aj dnes uzdravuje, ale zároveň aj dopúšťa utrpenie a choroby, pretože môžu prispieť k spáse všetkých ľudí. Výzva Božieho slova je pre nás všetkých jasná: v trpiacich a chorých máme pomáhať Kristovi, pretože Kristus je v nich prítomný, a zároveň všetci veriaci poznačení chorobou sú pozvaní k tomu, aby boli v Kristovi a svoje utrpenie spojili s jeho utrpením, a tak ho obetovali Bohu pre potreby sveta.
   K tomu povzbudzujú aj slová Svätého Otca Benedikta XVI., ktoré adresoval chorým pri príležitosti 15. svetového dňa chorých: „Povzbudzujem vás, aby ste rozjímali nad utrpením ukrižovaného Krista a aby ste sa v jednote s ním s absolútnou dôverou obrátili k Otcovi, veď v jeho rukách je celý život, a najmä ten váš. Vedzte, že vaše trápenia v spojení s Kristovými sa môžu ukázať ako veľmi plodné pre potreby Cirkvi a sveta. Prosím Pána, aby posilnil vašu vieru v jeho lásku, najmä v skúškach, ktorým ste práve vystavení. Dúfam, že kdekoľvek ste, vždy nájdete duchovné povzbudenie a silu potrebnú na oživenie vašej viery, aby ste sa dostali bližšie k Otcovi života. Spojený s vami v myšlienkach a v modlitbe zo srdca vám zasielam svoje apoštolské požehnanie ako prísľub sily a pokoja v Pánovi.“
   Posilnení požehnaním Svätého Otca nech máme všetci odvahu kráčať v šľapajach trpiaceho Krista a zároveň slúžiť všetkým chorým a trpiacim, aby sme dosiahli pod vedením Panny Márie slávu vzkriesenia.
   Drahá Rodina Nepoškvrnenej! S radosťou som prijal Vaše modlitby a obety, ktoré ste obetovali za mňa, konkrétne 1000 posvätných ružencov a 100 dní osobného kríža. Je to skutočne milostivý dar. Modlitby a obety sú tie najkrajšie dary, ktoré môže človek od človeka dostať. Už dávno som sa chystal, že Vám poďakujem, ale až teraz som sa dostal k tomu, že Vám píšem zopár úprimných riadkov. Uvedomujem si, že kňazské povolanie je nezaslúžený dar. Zároveň sa cítim byť nehodný  tejto služby. Preto Vás aj naďalej  prosím o modlitby, aby som pred Pánom v každej chvíli obstál ako jeho verný sluha. Za Vaše modlitby ako aj obety Vám zo srdca ďakujem, vyprosujem Vám mnoho milostí od Pána a nech je Vám Nepoškvrnená mocnou orodovníčkou a príkladom. Radosť a pokoj! Udeľujem Vám svoje kňazské požehnanie.

Ladislav Šranko, novokňaz