Odkedy si Panna Mária dohodla so mnou stretnutie, odkedy na jej podnet vytryskol prameň, odkedy povedala tieto mimoriadne slová: "Ja som Nepoškvrnené počatie", jaskyňa sa stala jedným z najznámejších miest na svete. Ale ak sme tam šli 11. februára 1858, ja, moja sestra Toinette a Jeanne Abadie, bolo to naopak práve preto, lebo to miesto bolo vtedy púšťou. Ja sama by som tam nikdy nešla. Ako sme došli až tam?Keď sme vyšli z Cachotu, predtým, ako sme zišli na Rue du Baous, dnes Rue da la Grotte (Ulica jaskyne), prešli sme pár metrov po Rue des Petits-Fosses. Jej starý názov znamenal jednoducho, že viedla k lesu, lurdskému lesu. Drevo z lesa bolo práve to, čo sme sa vybrali hľadať.
Cesta prechádzala popod starú bránu mesta, miesto dosť nešťastné, lebo slúžilo ako väzenie. Bolo snáď v Lurdoch toľko zločincov, že by bolo potrebné aj ďalšie väzenie? Pokračujúc na našej ceste došli sme k mostu, ktorým sme prešli cez Gávu. Volal sa Starý most, aj keď tam žiadny nový most nebol. Vyzeral ako oslí chrbát a bol veľmi úzky. Neumožňoval prechod dvoch vozov naraz. Súčasný most sa nazýva stále Starý most, nachádza sa na mieste svojho predchodcu, ale vôbec sa naň nepodobá. Bolo potrebné prispôsobiť ho prúdu pútnikov. Na brehu Gávy sme stretli jednu starú ženu, ktorá prala vnútornosti z práve zabitého prasaťa. Bola to ona, ktorá nás povzbudzovala, aby sme išli k Massabielle. Prešli sme blízko popri mlyne Savy s jeho dosť komplikovaným systémom kanálov, po ktorých dnes už nie je ani stopa. Mlyn bol situovaný na mieste, kde sa dnes nachádza knižnica.
Mlyn spravovala rodina Nicolau, ktorá si vyhradila právo zbierať drevo na okolí. Jedna žena z tej rodiny nám chcela zabrániť, aby sme išli ďalej, ale Anton povedal, aby nás nechala: "Tri dievčatká istotne nemôžu so sebou odniesť tony dreva!" Anton bol dvadsaťosemročný mládenec, statný a veľkorysý a mala som s ním dočinenia 14. februára - počas druhého zjavenia. Ľudia sa veru vyplašili, keď ma videli v nezvyčajnom stave. Pokúšali sa ma odtiahnuť ďaleko od jaskyne, ale nepodarilo sa im to. Tak sa vybrali vyhľadať Antona, ktorý bol zvyknutý nosiť vrecia múky, ale v ten deň som vážila omnoho viac ako vrece múky. Nejaká nadľudská sila ma viazala k jaskyni. Anton bol úžasne prekvapený, že sa musel tak veľmi namáhať, aby ma zodvihol.
Vrátim sa k 11. februáru. Keďže mlyn obkolesovala voda, bol postavený na malom ostrove, ostrove Chalet. Pokračujúc v ceste došli sme pred Massabielskú jaskyňu. Rameno kanála Savy nebolo veľmi hlboké a neprekračovalo tri metre šírky. Toinette a Jeanne ho bez váhania prebrodili. Pre mňa to bolo ťažšie, so všetkými tými napomenutiami od mojej matky. Jedným z nich bolo: nenachladnúť. Dňa 11. februára 1858, vtedy, keď som bola ešte na druhej strane kanálu a začala som si dávať dole prvú pančuchu, sa to všetko práve začínalo.
Dobre ste rozumeli: 11.februára som prešla Gávu cez Starý most. Pred jaskyňou som prebrodila len malý kanál. Pre mňa, s mojím zlým zdravím, bol už aj ten dosť nebezpečný! Akoby som mohla prejsť Gávu? Nie som Mojžiš, ktorý prešiel cez Červené more! Neklamte sa. Často som prichádzala k jaskyni po inej ceste. Prichádzajúc od Starého mosta, pred príchodom k mlynu Savy, je jedna cesta, ktorá ide po ľavej strane smerom k lurdskému lesu. Treba prejsť cez malý potôčik, Merlasse, ale to je nič. Cesta stúpa a je dosť strmá. Naľavo vidíte ešte holú skalu, aj keď cesta bola dobre vytesaná, aby sa stala cestou - alejou venovanou biskupovi storočia, Mons. Théasovi, a nesie jeho meno. Alej vyúsťuje do malej cesty, ktorá si zachovala starý názov: La route de la Forét.
Stúpajúc po aleji Mons. Théasa, prechádzate pozdĺž Baziliky Nepoškvrneného počatia. Hneď za ňou sa začína cestička Les lacets, ako ju vy nazývate. V mojich časoch sa jej hovorievalo "Strmhlavý pád". Klesanie bolo veľké. Dňa 18. februára, pred tretím zjavením, ctená pani Milhet mala s tým skúsenosť. Za každú cenu chcela, aby som sa spolu s ňou vrátila k jaskyni. Keď dostala súhlas od mojich rodičov, vyšli sme po sv. omši o piatej alebo o pol piatej ráno. Akonáhle som prišla k vrcholu "Strmhlavu", rútila som sa dolu, spadla som. Napadla mi otázka: A čo ak pani je už tam a čaká na mňa? Zatiaľ čo som schádzala ako blesk, pani Milhet namáhavo čelila klesaniu, ako neskôr milosrdne rozpráva najlepší lurdský dejepisec, opát Laurentin: "Priliehala ku klesaniu celou váhou svojej "základne", ktorú pomaly a veľmi opatrne posúvala malými bojazlivými pohybmi rúk a nôh".
Kráčajúc jednou alebo druhou cestou ocitneme sme sa pred jaskyňou. V tých časoch Massabielskú skalu nazývali: "Tute". Je to slovo, ktoré vyjadruje dieru, ochranu. Tiež sa hovorilo: "La tute aux cochons" - útočisko svíň, pretože tam chodievali svine, aby sa nakŕmili odpadkami, ktoré sa tam vyhadzovali. Massabielle bola vtedy tak trochu skládkou smetí, ale sviniam sa to neprotivilo. Aby sa neodvážili až k vrcholu, riskujúc zabitie, bola v polovici klesania vykopaná jama.
A teda útočisko svíň bolo tým miestom, kde sa mi zjavila krásna Pani, Nepoškvrnené počatie. Zjavila sa na degradovanom mieste, v rozvaline temnej skaly otočenej na sever, kde slnko nikdy neprichádzalo. Práve tam sa jej svetlo rozlialo po mojej tvári. Je to miesto, kde aj vy prichádzate hľadať svetlo pre vaše životy, miesto, kde to svetlo nachádzate.
Je to Boh, ktorý všetko mení. Aby vykonal veľké veci, vychádza z tej najmenšej. Vedie nás zo smrti k životu, z hriechu do milosti... Je to ako voda z prameňa, ktorý vytryskol v jaskyni. Na začiatku bola bahnitá, potom, ako som sa z nej napila, stala sa čírou, radostnou, sviežou. Prameň je až dodnes veľmi výdatný.
Massabielská jaskyňa.
Zmenila sa zjaveniami? Áno aj nie. Áno, zmenila sa, lebo koryto rieky Gávy
bolo premiestnené, kanál Sávy zmizol. Za mojich čias bola pôda v Jaskyni
kamenistá a terén pred ňou veľmi naklonený, ten neskôr vyrovnali. To
je dôvod, prečo pri rozprávaní často hovorím, že som vystupovala do vnútra
Jaskyne a všetci sa čudovali, že som sa mohla tak ľahko pohybovať aj
na kolenách, bez toho, aby som sa poranila. Po čase boli obe strany vytvarované
pre potreby liturgie. Bazilika Nepoškvrneného počatia kompletne zmenila panorámu.
Keď ste však v jaskyni, Baziliku vôbec nevidíte.Napriek tomu sa jaskyňa v podstate nezmenila. Je stále otvorená. Klenba nebola zdeformovaná. Keď ste v jaskyni, nevidíte žiadne vývesné tabule. Ale nezabúdajte, jaskyňa je predovšetkým tým, čo z nej urobíte. Pre mňa bola miestom ticha. Keď som tam prišla za úsvitu, zástup, ktorý už hodiny čakal, bol sústredený. Myslím, že im to pomohlo modliť sa. Policajti nič z toho nechápali.
Jaskyňa je teraz zverená vám. Neznesväcujte ju vašimi zbytočnými rečami, prílišným fotením a zvonením vašich mobilov, alebo čo je ešte horšie, vašimi telefonátmi. Choďte oproti, na druhý breh Gávy. Odtiaľ môžete povedať svojim drahým: "Modlím sa za teba", bez toho, aby ste vyrušovali iných.
Jaskyňa je každoročne miestom dôvernosti a intímnosti pre milióny osôb. Je to paradox: v pohanskom vyjadrení - zástup a jednotlivec, spoločenstvo a osoba - v kresťanskom ponímaní. To je Cirkev.