Otec bojoval na ruskom fronte, naposledy rodine písal, že padol do zajatia. Tam, za ostnatým drôtom, videl okolo seba denne zomierať stovky vojakov. Hlad, nedostatočná hygiena, neznesiteľná zima, to všetko malo za následok, že každé ráno bola zem posiata mŕtvolami a nestačili ich odvážať. Aj napriek tomu otec veril, že sa určite vráti. Denne prosil Pána Boha za seba aj za svoje deti. Cítil, že Boh pri ňom stojí, veď určite iba jemu môže vďačiť za to, že ešte vôbec žije. V liste prosil svojich najbližších o modlitby. Písal, že si každý deň kľaká v rohu ohrady za ostnatým drôtom a modlí sa ruženec. Prosil za jedinú vec, aby sa jeho tri deti nestali úplnými sirotami.
Modlitbu
ruženca mal najradšej a vždy ju zakončil tými dôvernými slovami:
"Nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa pod tvoju
ochranu utiekal..." Manželka mu zomrela pred štyrmi rokmi a odvtedy
sa o deti starala stará mama. Najmladší syn mal šesť rokov, ďalší
desať a najstaršia dcéra Anka šestnásť.Necelý mesiac pred Vianocami dotĺklo
i srdce starkej a deti ostali samy. Bolo to zúfalé. Nemali nikoho,
na koho by sa obrátili o pomoc a skromné zásoby sa im míňali. Aj
napriek tomu všetkému neprepadli zúfalstvu, ale naďalej v modlitbách úpenlivo
prosili za seba i za otca. Stalo sa, že pani z majera, všeobecne známa
ako veľká skupaňa, pred Vianocami zavolala Aničku, aby jej vygruntovala
izby. A tak Anička priniesla domov nejaký ten groš. Panna Mária na nich
teda nezabudla.Jedného večera sa otec opäť modlil v ústraní a okolo išla ruská lekárka, ktorá mala na starosti tábor. Chvíľu ho počúvala, a potom si ho dala zavolať do ordinácie. Tam mu mlčky podala hrubý vojenský kabát, kus vlnenej látky, ktorá slúžila ako šál, nové čižmy a onuce. Keď siahol do vrecka, našiel tam krajec chleba a kúsok slaniny. Otec sa spýtal: "Za čem?" Siahla do vrecka a ukázala mu maličký medailónik s ikonkou Panny Márie. Rýchlo ho však poprosila, aby to nikomu nevravel, inak by prišla o prácu. V tábore mala dosť veľkú moc a otcovi pomáhala, ako mohla. Keď vypukol týfus, zohnala mu nejaké dezinfikum, ktoré preventívne užíval, a tak sa stalo, že bol medzi tými, ktorí prežili aj túto pohromu.
Deti mali veľa dôvodov na smútok, a predsa sa ich srdcia chveli radosťou, keď chystali skromný vianočný stromček. Iba zopár ozdôb, orechy a jabĺčka, ale pre ne to bol ten najkrajší skvost. Kapustnica, to bola iba kyslá kapusta, zemiaky a hŕstka sušených húb, a jednako sa tešili z toho, že ju majú. Pán učiteľ im dokonca priniesol štyri oblátky, pre každého jednu. Stará mama si už svoju zjesť nemôže, ale jej tanier bude na stole, ako keby bola s nimi. Hoci chudobne, predsa dôstojne a s vrúcnym srdcom privítajú Ježiška! Že darčeky mať nebudú? Veď nie sú malé deti.
S mamičkou a ockom si vždy o piatej sadali k stolu. Počítali už iba minúty do štedrej večere. Začali sa modliť a vtedy niekto zaklopal na dvere. Vo dverách stála nejaká žena a prosila o kúsok chleba.
"Veľmi radi by sme sa s vami podelili, ale sami toho nemáme veľa. Ak nepohrdnete skromnou kapustnicou a jedinou oblátkou..." Anka jej ponúkla starkino miesto.
"No ja ne adná," takto nejako to vtedy povedala a otvorila dvere, v ktorých sa objavil otec.
Slzám nebolo konca. Podľa Iriny, ruskej lekárky, ktorá sa neskôr stala ich novou mamou, bola tá vianočná kapustnica tou najväčšou lahôdkou, akú kedy jedla. A starkinu oblátku si poctivo rozdelili s otcom napoly.
Uplynulo už takmer sto rokov odvtedy, ako prišiel medailónik s ikonkou do našej rodiny. Vždy, keď ho chytím do rúk, spomeniem si, ako Panna Mária vypočula prosby, a práve vďaka tomu mohol byť tento milostiplný čas najkrajšími Vianocami mojej starej mamy.